Keď sa mi Mišo ozval povedala som si, že stretkom s ním nič nestratím, max sa niečo nové naučím. S Mišom znela pôvodná dohoda tak, že s ním budem cvičiť mesiac. Nakoniec z toho boli 4 mesiace, vrátane prípravy na súťaž, o ktorej sa mi ani nesnívalo, keď som toho 28-ho decembra sedela doma a tlačila do hlavy marlenku. Jedného dňa som prišla do fitka na tréning a Mišo na mňa vytiahol nápad s účasťou v súťaži časopisu Muscle&Fitness, ktorá sa volala Do formy s M&F. Výsledky s Mišom boli dobré, neplánovala som prestať, tak som si povedala WHY NOT?! Pofotila som sa, odmerala, odvážila, poslala to do redakcie, zaplatila štartovné a šlo sa do toho.
Najprv som tú súťaž nebrala práve vážne. Samozrejme som sa vždy pohrávala myšlienkou, kedy som sa videla s trofejou v ruke, v článku, v časopise, ale vždy som ju zahnala tým, že to sa mi nemôže predsa podariť. Študovala som príbehy starých účastníkov a stále som myšlienku výhry zahrala tým, že to nemôžem dať. Lenže tá predstava výhry ma stále viac pohlcovala. Stále viac som si predstavovala, aké by to bolo vyhrať to, až som už na nič iné nemyslela. Dokázala by som tým niečo sebe, aj tým, ktorí vo mne neverili. Nebolo to jednoduché, často som sa chvela od únavy, ležala vo fitku na koberci a dychčala.
Menila som prácu z recepčnej na inú. No stále som bola recepčná, čo ťahala dvanástku dennú, potom dvanástku nočnú a popri tom som sa zaškolovola v novej práci, kde som si odkrútila riadnu pracovnú dobu +- hodinu. Jeden deň som šla na dvanástku do hotela, 7-19:00 a pak na tréning. Na ďalší deň som šla do novej práce 9-17:00, od 17:30-18:30 som mala tréning a od 19:00-7:00 som mala nočnú. Vážené dámy a páni, neskúste mi ešte niekto povedať, že nemáte na tréningy čas. Ak mi niekto z mojich priateľov povie, že nemá čas, ja si len hryziem do jazyka. Mne nikdy nehovorte, že nemáte čas! ;) Medzi dvomi prácami, z toho jedna bola nočná 12tka som mala dve hodiny čas, aj to som hodinu cvičila, štvrť hodiny som sa sprchovala a trištvrte sa presúvala. Neexistuje dôvod "nemám čas", ak nemáš makaj vtedy, keď by si mala odpočívať, aj keď je to jediná sekunda, kedy môžeš vydýchnuť. Chceš výsledky? Obetuj!
Keď začali dvojfázové tréningy, rozumej ráno hodinové kardio pred prácou a večer silový tréning po práci, naozaj to nebolo jednoduché. Každé jedno ráno vstať o piatej, aby som už o šiestej čakala pred bránami fitka, kedy ho otvoria a ja si odkrútim hodinový bajk, nebolo bohviečo. Nebudem sa hrať na hrdinu, bolo tak, že som vynechala, ale možno za tri týždne raz-dva krát, ale aj to kvôli tomu, že som nešla včas spať a nestihla sa zregenerovať. Stalo sa mi, že som si ráno o 5:40 krájala šalát do práce (lebo som to večer už nevládala urobiť) a rozplakala som sa. Z ničoho nič. Len som plakala, od únavy, od vyčerpania... Ale ani raz mi nenapadlo, že to vzdám, vedela som len, že to je za istým cieľom, ktorý chcem dosiahnuť a robím to len a len pre seba a či vyhrám, či nie, výsledky mi ostanú. Napriek tej námahe som bola šťastná ako nikdy pred tým. Ten pohľad do zrkadla, môj tréner a podpora mojich známych i neznámych, jednoducho resetli moje vyčerpané sily, nabili ma energiou, dobrou náladou, pocitom zadosťučinenia a šťastia. Tréning som mala 11x týždenne, ak nie silový, tak minimálne plávanie, či bike.
Prišiel koniec. Od Miša som dostala posledné inštrukcie, ktoré neboli len o odvodňovaní, ale i napríklad: natieraj sa dva týždne pred fotením, aby si mala peknú pokožku, choď ku kaderníčke, nenalíč sa príliš na fotenie... Tomu sa povie couch! Nie tým, čo si vypisujú na messengeri, keď robíte mrtví ťah a je riziko, že skončíte veľmi zle, ak to neurobíte správne. Tí "tréneri" nie sú tréneri. Sú to mrockovia, čo vás chcú zodrať i z kože, pri minimálnom úsilí. Cvičím rok, vidím ich dosť vo fitkách. Prisahám, trénerom by mali dávať i zložiť trénerskú prísahu o tom, že budú dbať na zdravie svojich klientov, pretože si uvedomujú váhu, náročnosť a zodpovednosť svojej práce. Sorry, odbočila som od témy... Vrátiac sa k nej, prišiel koniec súťaže a fotenie...
Po odvodnení, kúpeli v horúcej vode, atď. som ráno vstala, natiahla plavky, ktoré mi teraz už boli veľké, odtlačila gauč od steny, nastavila časovač a odfotila sa. Presnejšie, urobila som 300 snímkov, poslala ich na posudok Mišovi a keď mi odpísal, ktorá je ok a ktorú môžem poslať, sadla som na koberec tam, kde som bola. Hladná a smädná som dvihla telefón a zavolala sestre so slovami, "je koniec, hotovo..". Ona sa ma opýtala, či už niečo dobré jem. Vtedy mi trklo, že si už môžem dať. Posledné dni som totiž nemohla už ani solené, ani mliečne, aby ma to nenafúklo. Menu bolo kuracie na vode a listový šalát. Prišla som k chladničke, otvorila ju, lenže tam nič iné nebolo len šalát, tvaroh a pivo, ktoré som tam mala pre kamaráta. Pozrela som sa na ten Heineken ako keby som sa dívala na nahého Brada Pitta, vytiahla ho z chladničky a nechala zaznieť ten neskutočne lahodne znejúci zvuk otvárajúcej sa plechovky. Mňam! Pivo! Nemusím asi hovoriť, ako mi udrelo to jedno pivo do hlavy a ako sa zaprášilo nad 5 merci čokoládkami, čo mala spolubývajúca na komode a ktoré ma vábili celé dni a týždne. V živote nikdy som si tak čokoládu nevychutnávala. Sadla som na autobus, zobrala na usb fotky a motivačný list a šla som do Auparku. Dala som ich vytlačiť, kúpila obálku a šla do McDonaldu. Nie, nečítaš zle! Nebudem sa opekňovať, nebudem klamať. Zadelila som si veľké menučko i s McFlurry a pri tom pozerala na moje fotky a nešiel mi ten rozdiel do hlavy. Nešlo mi do hlavy, že som to ja, lenivá, hnilá stelesnenosť obžerstva. Zmiešané pocity, fakt. Samozrejme mi z toho kentusu ostalo zle jak psovi. Horko ťažko som sa prežraná dvihla s gučou v krku (neviem, či tam stál ten hambáč, alebo to bola guča z dojatia) a šla som na poštu. Prišla som k tete k okienku a povedala: " Teta, toto je veľmi dôležitá zásielka, pošlite to prosím prvou triedou, ale pred tým mi ju opľujte pre šťastie." Tetula na mňa pozrela, usmiala sa a bola tak zlatá a opľula ju :). Milovala som ju za to. Zásielka zaslaná!
Pokračovanie zajtra ;)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára