Je 28.12.2013 a ja ani len netuším čo chcem v živote robiť, neviem čo ma v budúcnosti čaká, viem len, že mám 76 kíl, nafúknuté brucho, chuť na Kofolu, ktorú si v zápätí i nalievam, tlačím do seba koláče, nariekam nad tým, že ma tlačí špek. Bojím sa, či si kamaráti všimnú na Silvestra, že tie čierne šaty sú mi úzke, či budú pripomienky, keď si dám už pätnásty chlebíček. Je mi jasné, že budú, ale za tie chlebíčky to predsa stojí... Po hlave mi behá, že budem sama medzi párikmi, pretože sme sa pred dvomi rokmi rozišli s človekom, ktorého som ľúbila nadovšetko a odvtedy som si nikoho nevedela nájsť. Nemám si dať radšej tie nízke čižmy? Pri mojej váhe ma budú bolieť nohy v tých vysokých... Keď sa budem fotiť musím dvihnúť pekne hlavu, nech sa moje tri podbrady zmenia len na jednu veľkú... Nájdem si ja niekoho budúci rok? Nájdem si dobrú prácu budúci rok? Akú prácu vlastne chcem? Bude mojim zmyslom života naďalej jedlo, vysedávanie pred telkou, prdenie pod paplón a nariekanie nad samotou? Bohvie... Mala by som asi začať cvičiť...
Toto boli moje úvahy pred rokom, toto som bola ja...
Prvý január a sedím u mojej babky na novoročnej návšteve s rodinou. Pozerám na chlebíčky a vravím si: ´Natlačím do seba ešte čo to dá, keď sa zajtra vrátim do Bratislavy začínam cvičiť.´ Na silvestrovskej party som sedela ako jediné slobodné dievča a pozerala na moje kamarátky, ktoré žiarili v krásnych sexi šatoch a usmievali sa. Smiala som sa aj ja, bavila som sa aj ja. Ale predsa sa z času na čas prebojovala tá nechutná myšlienka, ktorá sa vkrádala často, a povedala: "Aj ty by si tak mohla vyzerať, polož ten pagáč!". Nepoložila som ho, nepoložím ani tento u babky. Bude to posledný...
2.1.2014 - Pustila som sa do toho! Dutá, neinformovaná, bez vedomostí, skúseností, konkrétnych plánov, len s veľkým snom bez konkrétneho čísla. Nevedela som kde budem cvičiť, nevedela som čo mám jesť, nevedela som koľko, ako, prečo, s čím... Začalo to klasikou, hladovaním, pokračovalo to bolesťou hlavy, slabosťou a chúťkami. Ale na moje veľké počudovanie, odolávala som. Peniaze na fitko neboli a ja som veľmi ochotne prijala výhovorku ako 90% žien s ktorými sa teraz bavím: Nemám peniaze. To, že sa dá cvičiť i doma som vedela, ale prečo by som sa mala vzdať výhovorky, keď ju mám a je tak fajn?! Tak som radšej len nejedla. Prešli dva týždne, tri, večne hladná, slabá... Potom prišiel kamarát a vraví mi, neverím, že nenaškriabeš peniaze na založenie členstva v tom fitku, poď, založ si ho a ideš do toho. Prešiel deň, rátala som korunky, nazbierala posledné prachy, obula sa a šla do toho fitka. Prišla som tam, položila občiansky na pult a povedala: "Chcem členstvo!". Vyplatila moje posledné prachy a cítila sa pri tom ako nedobitný hrdina. Prišla som domov s výškrnom a bojovou náladou. Šlo sa bojovať!
Cvičila som pár dní, svalovku som mala aj na ušiach, v každej voľnej chvíli som hľadala informácie o strave, ale bolo to na prášky. Informácie si protirečili. Jeden odporúčal rátať prijaté kalórie v porovnaní s vydanou energiou, ďalší, že je to zbytočné. Jeden článok vravel, že nemám jesť po šiestej, ďalší, že kľudne smiem, dokonca sa našli také, ktoré kázali nejesť vôbec a pred spaním sa natlačiť. Bola som bezmocná, hladná, ubolená. Všetko som to popisovala i na svojom starom blogu.
Jeden deň si idem na facebook a tam správa od nejakého, už na prvý pohľad jasného týpka. Začínam čítať... Chalanko je nejaký tréner Mišo Duchoň a navrhuje mi tréning free of charge s úvodnou konzuláciou. Vraj ak sa mi bude pozdávať, čo tak skúsiť s ním tréningy. Andy, moja skvelá priateľka mi povedala, že nemám čo stratiť. Mala pravdu... Len som získala...
Pokračovanie nabudúce (zajtra)....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára